Cvičení v Japonsku
Martin Švihla, hlavní učitel našeho klubu, strávil na jaře 2015 tři týdny v Japonsku – byl tam hlavně kvůli cvičení a také kvůli oficiálním setkáním se zástupci celosvětové organizace Aikikai. Tady zveřejňujeme fotky a text, týkající se aikidistické části jeho výletu.
Do Japonska som prišiel (okrem iného) cvičiť, takže týchto pár poznámok je na tému aikida. Neviem, či to bude zaujímavé pre aikidistov alebo neaikidistov, sú to skôr také moje vlastné zápisky.
Pár tréningov sme absolvovali už v prvých dňoch v Tokiu, ale intenzívnejšie cvičenie začalo až naším presunom do Saku. Medzinárodný seminár v Saku – okolo 150 ľudí na tatami, odhadom polovica cudzinci. Bývame s Pavlom v Saku dódžó Endo senseia, aby sme boli stále uprostred diania. Prvý deň sme sa zdržali v Tokiu, takže sme stihli už len spoločnú večeru. Spanie na futónoch v dódžó, ráno budíček, spoločné raňajky, presun na bicykloch do mestskej športovej haly, kde sa 4 hodiny cvičí. Uprostred cvičenia krátka prestávka na obed – ryžové gule, trochu vody a naspäť na tatami. Po cvičení onsen (horúce kúpele). Spoločná večera a neoficiálna párty. Obvykle pozdné spanie a skoré vstávanie. Deň po dni.
Na cvičení v Japonsku je pre mňa zaujímavé, že na tatami môžem cvičiť s ľuďmi, ktorí začali cvičiť skôr, než som sa narodil. V Európe ich občas vidím viesť semináre, ale tu s nimi bežne cvičím. Ja padám pre nich, oni padajú pre mňa. Hneď prvý tréning v Hombu dódžó som si vyhliadol najlepšie vyzerajúceho starého pána a strávil s ním intenzívnu hodinu. Keď zistil, že robím čo mi (bez rozprávania) ukazuje, začal ukazovať viac. Vrchol bolo, keď ma nútil, aby som ho hádzal 5 minút v kuse do košináge (vysoký hod cez boky, z ktorého sa fakt zle padá), aby som sa to naučil. Mal som z toho zľahka nepríjemný pocit – nestáva sa mi často, že hádžem dôchodcu z metrovej výšky hlavou smerom na zem. Pán mal medzi 60 a 70 rokov a nielen jeho fyzická forma, ale tiež otvorenosť pri cvičení boli veľmi inšpirujúce. Pre tých čo necvičia dodám na vysvetlenie „otvorenosti“: od prvého kontaktu mi bolo jasné, že keby sa ten pán rozhodol, že s ním nepohnem, tak s ním nepohnem. A keby sa rozhodol, že ma rozbije, mal by som ťažkosti mu v tom zabrániť.
Pozdejšie som zistil, že to je učiteľ, ktorý má v Tokiu vlastné dódžó a každé ráno (už pár desiatok rokov) si príde na hodinu zacvičiť do Hombu.
V Saku sa podobné historky opakovali. Pol hodinu v kuse som cvičil so starým pánom, ktorý mal 8. dan a pri oficiálnych udalostiach sedel vedľa Endo senseia. Ale nie hodnosť a postavenie, ale jeho kvalita bola veľmi zaujímavá. Bežne som sa na tatami stretával so staršími japonskými i európskymi učiteľmi. A samozrejme, cvičil som aj s mnohými začiatočníkmi. A mal som možnosť trénovať tie kvality, ktorými ma inšpirovali starší.
Predposledný deň semináru boli ukážky. Rozumejte japonské oficiality za účasti starostu mesta – dlhé prejavy a potom trocha cvičenia. Opäť veľmi zaujímavé pozorovania – spoločensky aj aikidisticky. Na ukážkach som padal pre Pavla (zástupcu ČR) a aj Martina (zástupcu SR) – pre mňa obvyklá česko-slovenská spolupráca.
A večer bola oficiálna párty – jedenie, pitie, vystúpenia jednotlivých národov (spievanie a hranie) a potom voľná zábava. Je zaujímavé, že v Japonsku je aj párty organizovaná.
Posledný deň väčšina ľudí odišla po cvičení, ale niektorí sme boli pozvaní na menšiu spoločnú večeru – fantastické jedlo v tradičnej reštaurácii a potom ešte trochu pitia a spievania. Spieval som opäť s českou výpravou a potom sám za Slovensko.
Na druhý deň sme sa s Pavlom presunuli do Tokia, navečerali sa s jedným naším francúzskym učiteľom a sami dvaja sa išli rozlúčiť do baru. Ráno sme vstali skoro – Pavel odchádzal na letisko a ja na ranný tréning do Hombu dódžó.
V nasledujúcich dva a pol dňoch som odcvičil 7 tréningov v Hombu a bolo to fakt náročné. Unavený po Saku, skoré vstávanie, veľmi intenzívne cvičenie a mnoho vecí, na ktoré nie sme v Európe zvyknutí. Takmer žiadne vysvetľovanie, veľmi krátke ukázanie techniky, niekedy dosť tvrdé cvičenie, prísne formality (ktoré som nepoznal, takže stres) a rýchle opakovanie, v ktorom je pre mňa občas ťažké hľadať priestor pre štúdium a zlepšovanie sa.
Zdá sa, že japonský spôsob je vysoké nasadenie nielen v práci. Možno sa k tomu pridal aj fakt, že niektorí japonci skúšali, koľko vydržím. Alebo jednoducho išli ukázať, že sú lepší? Nie vždy bolo pre mňa jednoduché padať a vstávať s úsmevom.
Tých 9 dní na tatami je skúsenosť, za ktorú som veľmi rád. Úplne iný pohľad na tie isté veci, čiastočné porozumenie tomu, z čoho vychádzajú naši starší učitelia v Európe, možnosť vidieť seba samého v inom prostredí aj procese. Obvyklá hádanka „zostať sám sebou a pritom sa rozvíjať a meniť“ dostala ešte iný rozmer. Som zvedavý, ako si to všetko časom sadne a k čomu to dozrie.
A ešte jednu vec som zistil v Japonsku (nielen cvičením). Každá vec alebo situácia tu má toľko vrstiev, že sa v tom podchvíľou strácam. Je to dobré, nie je to dobré? Je to správne, nie je to správne? Až som s tými dilemami prestal strácať čas, hodnotiť fakt nemá cenu. O každej veci alebo situácii si môžem myslieť úplne čokoľvek a bude to pravda. A pritom to bude úplne mimo. Ráno vstávam, pozriem sa von oknom a hovorím si: „Neviem.“ Neviem, čo mi deň prinesie. A každý deň mi prináša niečo, z čoho mám radosť.
V sobotu po rannom tréningu som mal ale fakt dosť. Poklonil som sa kamize, rozlúčil sa s dóšu, naraňajkoval sa s Philippom a išiel som si dať do hotela dve hodiny spánku. Potom som sa zabalil a nastúpil do vlaku do Kamakury. Začala tretia časť môjho výletu: cestovanie.
Další zápisky z této cesty po Japonsku najdete na Martinově blogu.
